Sú chvíle, na opísanie ktorých netreba veľa slov. Mali sme to šťastie zažiť ich pred niekoľkými dňami v krásnych priestoroch Robotníckeho domu v Banskej Bystrici. Jeho vynovenú sálu naplnilo úžasné množstvo objavujúceho sa talentu, tvrdej práce , ale hlavne nádherného odhodlania nepoddať sa osudu, nech už si pripravil čokoľvek.

.

 

O Najmilšom koncerte roka ste už zrejme počuli. My sme ho tentoraz v Banskej Bystrici zažili a môžeme vám len odporučiť, aby ste si ho nabudúce určite nenechali ujsť – postaráme sa, aby ste sa o ňom včas dozvedeli aj cez naše stránky a sociálne siete.

Bez pátosu a preháňania: zohreje vám srdce. Veď si to len predstavte už podľa fotiek: od maličkých stvorení, bojujúcich s vlastnými ručičkami a nožičkami, ktoré ich ešte nie vždy poslúchali, až po takmer televízne tanečné pohyby skvelo vytrénovaných mladíkov a slečien. Počuli sme spev s trémou v hlase, ktorý zožal nádherne úprimný podporný potlesk. Videli sme objatia a priateľské držanie sa za ruky v hľadisku aj na javisku.

Keď ste stáli v úzadí a pozorovali život v sále, nemohli ste sa ubrániť myšlienke, koľko stoviek nepriaznivých osudov sa tu zhromaždilo. Dosť na to, aby sa po parketách prelievali potoky sĺz ľútosti aj sebaľútosti, aby steny vibrovali šomraním obviňovania systému, osudu či iných ľudí. Každé z tých tuctov detí by vedelo a mohlo ukázať prstom na dôvod, pre ktorý by sa malo oprávnene sťažovať, že neštartuje do života z férovej pozície.

Ale nič také sa tam nedialo. Dokonca sme presvedčení, že podobné myšlienky do tých miest a chvíľ ani len nezablúdili, nieto ešte, aby tam hľadali cestu.

Najmilší koncert roka bol o ukázaní svetu, kto tieto deti sú a kým všetkým sa môžu stať, keď ich postavíme na tú istú štartovú čiaru, z ktorej sa odrážajú do života ich rovesníci s rodinným zázemím. Vtedy sa ukáže, že nie sú o nič horší, o nič menej šikovní… skrátka, že nie sú “iní”. Iba stoja “inde”. Spávajú v posteliach, ktoré im nepatria, v izbách, ktoré im na niekoľko rokov požičiava štát.

Nie, nechceme vo vás vyvolávať ľútosť, to by nebolo správne. Ľútosť nič nevyrieši. Reálna pomoc áno. A verte nám, že nás tento zážitok len a len upevnil v presvedčení, že budeme naďalej – nebojíme sa povedať, že až tvrdohlavo – robiťto, čo je v našich silách a možnostiach, aby sme tejto časti mladej generácie naďalej pomáhali dobiehať štartovú stratu, ktorú si ona sama nespôsobila. A vy, milí naši priaznivci a čitatelia týchto riadkov, ste srdečne pozvaní sa k nám pridať.

Ak ste zvedaví, ako dokážu deti z Centier pre deti a rodiny (tak sa dnes nazývajú detské domovy) okrem tancovania a spevu aj maľovať, pozrite si naše ručne maľované cyklomapy, ktoré nám malí “Úsmeváci” už druhý rok pomáhajú vytvárať.

A ak vás zaujíma, ako môžete aj vy pomôcť k tomu, aby každé dieťa na Slovensku malo rodinu, určite kliknite na www.usmev.sk. Možno vás prekvapí, ako pomáhaním deťom môžete pomôcť aj sebe.